História obce Iža

História

Iža je významných archeologickým náleziskom. Názov obce sa spomína v r. 1172, 1268: Isa, 1291: Ysa, 1786: Isoha, 1808: Izsa. K Iži patrili dve osady, z juhu Harčáš (1397: Harchas) a z východu Bokroš (Bokros 1696). Oblasť bola osídlená už v novšej dobe kamennej. Bohaté nálezy svedčia o osídlení i v dobe eneolitu (keramika i hlinené nádoby). Pri vykopávkach bolo objavené Severopanónske pohrebisko, pozostatky kultúry Dákov a bol odkrytý i Rímsky vojenský tábor. Priamo na brehu Dunaja sa nachádzajú zbytky rímskej pevnosti. (druhá polovica 4 storočia n.l.) ako aj slovanský cintorín z 9. stroročia.


Starovek

Archeologické nálezy v povodí rieky Dunaj dokazujú, že toto územie bolo obývané už v dobe kamennej. Ešte viac obývaným územím sa stalo, keď na konci desiateho tisícročia p.n.l. sa skončila posledná doba ľadová a podnebie sa podobalo dnešnému. Ľudia si totiž pre svoje živobytie hľadali vhodné územia, ako údolia v povodí riek, úrodné polia, kde sa usídlili a postupne začali pôdu obrábať.

V rokoch 600 až 2900 pred n.l. vznikla novšia doba kamenná, čo bolo viditeľné v lepšom a precíznejšom opracovaní predmetov. Popri poľovníctve a rybolove začali obrábať pôdu a chovať zvieratá, čoho následkom bolo, že sa viazali k určitému územiu. Takto vznikala určitá forma poľnohospodárstva. Na území, kde mali priaznivé podmienky na živobytie sa usídlili na dlhšiu dobu. I nájdené vykopávky svedčia o tom, že tu bolo staroveké poľnohospodárske územie. V II. tisícročí pred n.l. začínajú v strednej Európe spoznávať výrobu bronzu. Popri poľnohospodároch a pastieroch sa vytvorila i vrstva remeselníkov. Rozšírila sa výmena tovaru, zlepšilo sa rozdelenie práce a zároveň sa začali medzi ľuďmi vytvárať majetkové vrstvy. V neskoršej dobe bronzovej vzniká typická podunajská kultúra, ktorú historici nazývajú „vápencom vykladaná keramika“.

Predstavitelia severného impéria provincie Panónia svojich mŕtvych spopolnili, popol uložili do popolových vedier a ukladali do hrobov v hĺbke iba 40-60 cm. Okrem popolových vedier /urien/ dávali do hrobu i rôzne iné nádoby.. Tieto boli rôznych veľkostí a počtov Bol i taký hrob, v ktorom našli archeológovia 40 nádob.

V skoršej dobe železnej v rokoch 700-400 p.n.l. prichádzajú z východnej časti Karpatskej kotliny na toto územie trácke kmene. Centrum ich sídla bol Chotín, kde archeológovia objavili rozsiahle pohrebisko. Tráci sa zaoberali s chovom hovädzieho dobytka, ktoré pásli po okolitých pasienkoch. V 4.-tom storočí p.n.l. na územie dnešnej Podunajskej nížiny privandrovali keltské kmene. Ich príchod znamenal v starovekej histórii snáď najväčší obrat. Na obsadenom území si podmanili domáce obyvateľstvo a na čas sa stali výhradnými pánmi dnešného územia južného Slovenska. Kultúru, ktorú priniesli so sebou sa výrazne odlišovala od kultúry z doby železnej, ktorú zachovávali tu žijúci ľudia. V tejto kultúre boli viditeľné znaky rozvinutejšej južanskej kultúry, zvlášť grécky a etruský vplyv. Boli majstrami rôznych remesiel, hlavne kováčskeho, sklárskeho a vynikali v hrnčiarstve a zhotovovaní ručných mlynov. Rozvoj remeselníctva zabezpečilo hlavne vynájdenie tavenia železa.. V poľnohospodárstve začali so skutočným obrábaním pôdy. Veľký rozvoj obchodu nastal vtedy, keď na tomto území ako prví začali raziť mince a používať ich ako platidlo za tovar. Žili v kmeňoch, kde rodina hrala dôležitú úlohu.
Vládnuca trieda vznikla z bohatšej vrstvy, boli aristokrati, ktorí vedeli ovládať značne diferencovanú keltskú spoločnosť. Obytné domy stavali v usadlostiach, obdĺžnikového tvaru s rozmermi 3 x 5 metrov. Tieto stavali pod úroveň zeme. Mŕtvych pochovávali svojským spôsobom, spolu s ozdobnými i úžitkovými predmetmi.
Na prelome posledného storočia p.n.l. keltov si podmanili spojené kmene Dákov.

Územie dnešného juhozápadného Slovenska v 1.storočí n.l. osídlené kmeňmi germánskych Markomanov a Kvádov sa nachádzalo v priamom susedstve Rímskej ríše. Prírodnú severnú hranicu impéria – provincie Panónia tvorila v tejto oblasti rieka Dunaj, pozdĺž ktorej Rimania postupne vybudovali rozsiahli hraničný pevnostný systém tzv. LIMES ROMANUS, ktorý pozostával z vojenských táborov. Jeho súčasťou bola i vojenská pevnosť v Iži.

Z kultúrno-historického hľadiska je jedným najvýznamnejším vojenským táborom na území Slovenska ižanský Leányvár (Dievčí hrad), ktorý ako Celemantia pomenoval staroveký geograf Ptolemaiosz.
V poznaní pevnosti má najväčšiu zásluhu ižanský rodák, archeológ Dr. János Tóth Kurucz, ktorý svojou mravenčou prácou položil základy ďalšiemu bádaniu. Tento významný vedec umrel ako 91-ročný a pochovaný je na cintoríme v Dunaalmási v MR.

Začiatkom 5. storočia prichádzajú do Karpatskej kotliny zo Strednej Ázie kmene Hunov. Ich barbarský vpád spustošil Podunajskú nížinu. Ich vláda sa končí v r. 459 smrťou kráľa Attilu, ktorý utrpel porážku na území dnešného Francúzska. Museli opustiť i Podunajsko.

Začiatkom 6. storočia začínajú zaľudňovať Karpatskú kotlinu Slovania, ktorí sa usadzujú hlavne v povodí riek a kopcoch.

V druhej polovici 6. storočia (r.568) prichádzajú do oblasti Avari. Bol to bojovný národ, ktorí si podmanil i ľavú stranu Dunaja. V okolitých obciach Radvaň nad Dunajom, Žitava a Virt odkryli ich pohrebiská. V Komárne našli osem avarských cintorínov. Avari žili v kmeňoch, ktorého jadro tvorili príslušníci jedného rodu. Často ohrozovali Slovanov. Ich nadvláda končí koncom 8 storočia, keď utrpeli osudovú porážku od franského vládcu Karola Veľkého.

Koncom 9. storočia (r. 896) prichádzajú do Karpatskej kotliny maďarské kmene a postupne zaľudňujú tento vidiek. Ich stopy sa nachádzajú v Nesvadoch, Marcelovej, Chotíne, Svätom Petre, Imeli, Bátorových Kosihách, Zlatnej na Ostrove a Zemianskej Olči.

Obytné sídla vytvorené v rannom feudalizme slúžili neskôr na zakladanie väčších osídľovaní, vznik miest a obcí, hlavne v 13. storočí, keď nasledoval najväčší rozkvet feudalizmu.


Stredovek a Novovek

Prvá písomná správa o obci pochádza z r. 1268 (podľa obecnej kroniky), kde sa obec uvádza pod menom Isa. V tej istej podobe sa spomína v buletine pápeža Inocenta V., v ktorej sa zmieňuje o darovacej listine kráľa Bélu IV. Podľa legendy sa medzi ižanskými rybármi objavil aj kráľ Matej Korvin. Kráľ im dával privilégiá a oslobodil ich od daní. Inocenta V. zvolili v roku 1276 za pápeža, no na čele katolíckej cirkvi stál len 5 mesiacov. Vo svojej buletine pochvaľuje Bélu IV. a uvádza ho ako príklad pre ostatných panovníkov za podporu cirkvi. Feudálom obce v roku 1593 bol Gáspár Somogyi, ktorý svoj diel predal ostrihomskému prepoštovi Michalovi Novákovi.

150-ročná turecká nadvláda sa dotkla aj obce Iža. Pred Turkami sa obyvatelia ukrývali v podzemných dierach roviny Kormoš neďaleko Bokrošu.
V roku 1624 – Iža ako obec obsadená Turkami bolo povinná zvážať drevo do Nových Zámkov, a tamojší „kapitán“ požadoval i ľudí na stavbu pevnosti. Po vyhnaní Turkov v obci zostalo obývateľných iba 20 domov, ostatné boli zničené, vyrabované. Značne poklesol i počet obyvateľov. Na brehu Dunaja neďaleko čerpacej stanice je malý mostík o ktorom sa hovorí, že ho postavili Turci. Ľudia ho nazvali „tureckým mostom“ a dodnes sa tu nachádza.

V živote obce je dôležitý rok 1599, keď sa obcou prehnali vojská sedmohradského kniežaťa Štefana Bocskaiho a úplne spustošili rímsko-katolícky kostol, ktorý bol postavený pravdepodobne v 16. storočí. K jeho obnove došlo až oveľa neskôr v r. 1721. Zemetrasenia v roku 1760 a 1773 kostol znova poškodili. Definitívne ho obnovili v roku 1774. Jeho pôvodný klenutý strop nahradili rovným, hladkým a tak dnešný kostol nemá pôvodný architektonický ráz. Kostol je zasvätený archanjelovi Michalovi, ktorý je ústrednou postavou oltárneho obrazu z r. 1883. Hlavný oltár a kazateľnica kostola pochádzajú zo 70. rokov 18. storočia, sú vytvorené v rokokovom štýle. Bočný oltár je zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému, pochádza pravdepodobne z 18. storočia. Objekt je chránenou kultúrnou pamiatkou.

Oveľa mladší je kalvínsky kostol postavený v r. 1871 v neskorom klasickom štýle. Podľa knihy Eleka Fényesa z r. 1848 bolo v obci 1310 katolíkov a 146 reformátov. Katolíci mali matkocirkev a kalvíni „dcérocirkev“.

Druhá polovica 18. storočia priniesla pre obyvateľov obce ďalšie utrpenie. Najskôr v roku 1763, potom o 10 rokov neskôr v r. 1773 spustošilo obec zemetrasenie. Napriek tomu, do konca 18. storočia počet domov vzrástol na 91 a počet obyvateľov na 823. Roku 1822 obec opäť zasiahlo silné zemetrasenie, po ktorom zostalo iba 16 nepoškodených domov. Ižu často ohrozovali povodne i požiare, ktoré spôsobili obyvateľom veľké škody. Veľká povodeň bola v r. 1895. O výške hladiny vody v zaplavenej obci je nápis na malej tabuľke, ktorá je umiestnená vľavo od vchodu do rím.-kat. kostola.
11. 9. 1899 vypukol požiar, ktorý zničil takmer polovicu obce. O týždeň na to Dunaj zas vystúpil z koryta a spôsobil ďalšie škody občanom. I napriek spomínaným živelným pohromám sa obec postupne vyvíjala a počet obyvateľov rástol. Roku 1900 v Iži napočítali 2055 osôb. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, rybolovom, časť pracovala na okolitých veľkostatkoch, alebo v priemyselných podnikoch.
Najstaršou budovou v obci je rímsko-katolícka fara. Stojí v strede dediny na Hlavnej ceste. Budova po storočia poskytovala domov mnohým cirkevným osobnostiam.

V 20. storočí sa obec začala rýchlo rozvíjať. K rastúcim požiadavkám rozmachu patrilo i zakladanie nových ulíc. Na to prišiel rad až po spevnení dunajskej hrádze, pretože časté povodne nútili ľudí stavať svoje domy na vyvýšené miesta. Takto je najstaršou ulicou Hlavná v nadmorskej výške 113 m n.m.. Steny domov sa stavali z blata, zbíjanej hliny, alebo váľkov. Staré tradičné trstené strechy vymenili škridle, eternit, alebo šindle. Obytné domy pozostávali väčšinou z troch miestností. „Prvá izba“, alebo „prvý dom“, potom kuchyňa s otvoreným komínom, zadná izba („zadný dom“). Do prednej izby vchádzali len výnimočne. V kuchyni varili a odtiaľto vykurovali aj ostatné miestnosti. Okrem obytných miestností stavali aj hospodárske budovy: komoru, stajňu, chlievy, šopu a pod. Spevnenú cestu mala len Hlavná ulica, ktorá od roku 1942 bola súčasťou štátnej cesty do Komárna. Odvod dažďovej vody naši predkovia vyriešili príkladne: odvodňovacími jarkami pri ceste.

Prvá svetová vojna v r. 1914 povolala na front väčšinu mladých mužov. Nastali vojnové podmienky, aj kostolný zvon sa zmenil na ničivú zbraň.

Vojna spôsobila veľa bolesti, nielen na fronte, ale i obyvateľom mimo frontu. Mnoho rodičov, manželiek i detí darmo čakali návrat svojich blízkych. Po mierových rokovaniach v Paríži r. 1918-20 došlo v Strednej Európe k veľkým zmenám. Rozpadla sa Rakúsko-Uhorská monarchia, vznikli nové štáty, medzi inými i Československo. Naša obec sa stala súčasťou tohto štátu až do roku 1938, keď po viedenskom rozhodnutí južné Slovensko sa stalo súčasťou Maďarskej republiky.

Toto obdobie bolo obdobím zbrojenia, vojnových ohnísk a spôsobovalo rozširovanie fašistických nálad. Čoho sa ľudia obávali sa čoskoro stalo skutočnosťou. Vypukla II. svetová vojna. Mužov opäť mobilizovali. Mnohí z nich neprežili hneď prvú vojenskú operáciu pri Done. Vojna si ďalej brala svoje obete. Letecké nálety spustošili veľa domov a mnoho ľudí prišlo o život.
V januári 1945 prišli do obce prví sovietski vojaci. Po skončení vojny v Európe opäť nastávajú zmeny, južné Slovensko pripojili späť k Československu.

Súčasnosť

Pôvodní obyvatelia obce sa po vojne nevedeli zapojiť do politického a spoločenského života, lebo nedisponovali občianskym právom spolčovať sa, mali pozastavené aj štátne občianstvo. Tunajší ľudia prežívali ťažké dni a mesiace. Okrem iných ťažkostí museli znášať aj fakt deportácie. Bolo to v decembri 1946 a v januári 1947. Vysídlenie sa uskutočnilo v treskúcej zime a s pomocou armády. Ľudí z najhlbších sociálnych vrstiev s najnutnejšími vecami naložili na nákladné autá a z chotínskej železničnej stanice v studených vagónoch prepravili do Čiech.
Deportácie sa ukončili na jeseň roku 1948, postihnuté rodiny sa mohli vrátiť do svojich domovov. Na jar 1947 boli nútení odísť z Iže obyvatelia aj iným smerom. V zmysle medzištátnej dohody o výmene obyvateľstva, iná, bohatšia vrstva obyvateľstva bola presídlená do Maďarska. Mohli si vziať všetok hnuteľný majetok. Z pôvodných obyvateľov obce presídlili na juh Maďarska do župy Tolna 148 rodín, asi 445 osôb.

Na ich miesto prišli presídlenci, ktorí sa za pomerne krátky čas spriatelili s tunajšími.

Dnes sa obyvatelia Iže zaoberajú z časti poľnohospodárstvom a z časti priemyselnou činnosťou.