História obce Patince

Obec Patince leží na Podunajskej nížine, v dolnom úseku rozšíreného údolia riek Váh, Žitava a Nitra, na ľavom brehu Dunaja, od Komárna je vzdialená 15 km. Nadmorská výška starej časti obce je 111 m. Oblasť bývala kedysi dnom mohutného močiara, z ktorého pomalé rieky plné zákrut vytvárali v čase povodní obrovské jazero. Len tu a tam sa vynárali drobné ostrovy, vytvárané pieskom, nahromadeným na miestach bývalých korýt a brehov. Tomu zodpovedá aj zloženie horných vrstiev pôdy. Podnebie obce je mierne, priemerná ročná teplota je + 10,5 C. Zrážok je každoročné málo a sú nepravidelné. Len zriedka dosiahnu za rok 550mm. Vrtom z r. 1950 vznikol termálny prameň. Pôdu chotára tvorí úrodná hlina, jeho rozloha spolu s Dunajom je 2849 katastrálnych jutár, 1200 štvorcových siah. Má pätnásť dielov. Patince ležia na najjužnejšom bode SR, na 47° 43´ 55´´ severnej zemepisnej šírky. Sú tam známe kúpele a letovisko.

Pravek, Starovek


V oblasti Chotína, Marcelovej a Virtu našli archeológovia pozostatky súvislých sídlisk z doby kamennej. Nálezy, ktoré boli odokryté pri zemných prácach v Moči dokazujú, že tu žili ľudia už v predhistorických dobách. Žiarové pohrebisko v oblasti Patiniec, sídlisko z doby bronzovej v chotári Virtu, staršie osídlenie medzi Radvaňou nad dunajom a ústím Žitavy poukazujú na prítomnosť kultúr, navrstvených na miesta starších osídlení. Najstaršie nálezy, štyri kamenné hoblíky, sú pôvodom z eneolitu. Neolitický človek brúsil svoje harpúny kamennými hoblíkmi, formoval ich a prispôsoboval na lov rýb v rieke. Tieto kamenné nástroje zároveň dokazujú, že v tejto oblasti bola neolite rybárska osada. Novšie osídlenia, objavené v Patinciach, Iži a Moči všade narušila svojimi navrstvenými pohrebiskami severopanónska mladšia a stredná bronzová doba. Neolitický človek objavil asi pred 6000-7000 rokmi meď a svoje nástroje- podobné starším kamenným- pripravoval už z medi. Meď tavil spolu s cínom a táto zliatina, bronz, bola tvrdšia a vhodnejšia na použitie. Bolo ju aj ľahšie roztaviť. Takéto sídliská z doby medenej a bronzovej boli v Iži, Patinciach a Moči. Archeologické nálezy z tohto územia nám už dávajú presnejší obraz osídlenia: podnebie, ktoré bolo predtým bohatšie na zrážky a vlhšie, menilo sa časom na suché. Následkom tohto procesu rozšírilo sa tu obrábanie pôdy. Poľnohospodárstvu sa lepšie darilo. V dobe železnej sa vývoj spájal s určitými národnými spoločenstvami. Vidiek obývali Skýti, Kelti a Ilýri. Keltská kultúra pretrvávala v tejto oblasti až do r.60 pred našim letopočtom, potom sa tu objavili Dákovia, a tieto dve etniká sa spojili. Národy, ktoré prichádzali neskôr, usádzali sa na miestach predošlých národov. V dobe nadvlády Ríma tu boli významné dunajské brody, ktoré spájali pevnosti na pravej strane Dunaja (Limes) a strážne veže (castellum), stojace na ľavom brehu. Rímsku prítomnosť po období Húnov nahradili Gepidovia a neskôr Avari. (r.450 n.l.). Tieto kmene vytvorili okolo 7. storočia s predchodcami Chorvátov a Srbov panónsky štát, Veľkomoravskú ríšu. Okolo vtedajších ,,gradov“ (väčšinou vodných hradov) sa grupovali slovanské kmene - moravskí Slovania, panónski Slovania, či slovinskí a bulharskí Slovania a vytvorili v tomto priestore slovanské etnikum. V období vpádu Maďarov boli obyvateľmi týchto usadlosti Slovania. Za cenu akých bojov sa dostalo územie dnešného Komárna do rúk Maďarov, presne nevieme. Sme odkázaní na Anonymovu kroniku, Túrociho kroniku a kroniku Šimona z Kézy. Podľa zahraničných, hlavne nemeckých prameňov, Maďari obsadili toto územie v období rokov 896 až 900.

Stredovek Patiniec


Podľa Borovszkého monografie boli Patince majerom už r. 1268 a zaznamenané sú v podobe terra Poth ako majetok komárňanského hradného poddaného, z r. 1368 je záznam terre Poth a Polth, z r. 1444 zápis possessio Path, z r. 1485 praedium Path. V roku 1396 boli majetkom manželky Lászlóa Pathi Pozsára, ale v tureckých dobách spustli. Po roku 1559 sa objavili noví statkári - zemepáni. Rodina Jánosa Pathyho a Illésa Bankyho vymrela po meči, preto uhorský palatín daroval obec Istvánovi Szentiványimu Babitsovi. V roku 1616 bol tunajším zemepánom Miklós Pathy a Márton Markházy, v r. 1634 opäť István Laly a István Mórocz. V roku 1655 dostal Patince Lukács Pozsár a v rok 1634 György Csajághy na základe palatínovej donačnej listiny, v r.1716 zasa Ferenc Gyulai kráľovskou donačnou listinou. Na kráľovskom dvore však pretrvávali intrigy a tie skrátili život nejedného kráľovského daru. Tým sa aj rad feudálov vlastniacich obec narástol a nakoniec sa majetok dostal do rúk Pálffyovcov. Podľa Borovszkého ,,Boli na území obce v rímskych dobách kúpele a teplé pramene, dodnes dávajú vodu“. Elek Fényes píše r.1840 o Patinciach takto: ,, Patince sú majerom, na pol hodiny chôdze od Iže, pri Dunaji, majú 237 katolíckych obyvateľov, väčšinou nájomcov pôdy, ktorí pestujú veľmi silný tabak. Je tu 38 domov, ku každému patrí 1 a ½ vnútorného pozemku, vonkajšie pozemky nemajú. Za každý dom platia podľa dočasnej zmluvy 5 pengő forintov, odpracovať musia 12 dni. Panskej ornice je 309 ½ jutra, 2000 jutrov lúk je na mokrine, nemožno ich kosiť každý rok, ale dávajú priemerne 5000 metrákov sena ročne. Je tu aj 300 jutrová bažantnica, patrí kniežaťu Antalovi Pálffymu.“ V minulosti boli Patince zaznamenané ako osada. Známe sú aj súdne spory, ktoré viedli Mihály Pozsár,György Berencs a Jakab Pathi Gálffy za to, z esi postavili na riečke Serkel ,,váiss” , čo je vejsa, teda pasca na vyzy. Kvôli tomuto kanálu ich dal predvolať na súd Korlátkői Osvald. Podla Mateja Bela ,,obmýva Dunaj brehy Iže, Patiniec a ústia Žitavy… Keďže sa po ňom plaví veľa lodí, rieka vo veľkom prospieva rozvoju okolia, obohacuje obyvateľov, pravda s výnimkou, keď škodí obilným lánom alebo lúkam, alebo síri po siatinách hmly, čo im škodí. Okolie robí známym aj to, že tu chytajú pri Komárne, ale aj inde vyzy. Vidiek je bohatý na ryby tam, kde sú vody pokojnejšie a hlbšie. ,, Matej Bel ďalej píše, že ,,Páth je nemecká usadlosť, ktorej kostol dal opraviť gróf Ferenc Gyulai. Zo severu susedí s lokalitami Kurtakesz a Marcelháza, z východu s majetkami Nedeczkého, na ktorých leží osada Virtház. Tento majetok robí známym potôčik s liečivou vodou, ktorý pramení vo viacerých prameňoch a tečie do jazierka: má bielu farbu a jeho pary sú liečivé. Zemepán dal postaviť budovu kúpeľa, kde vodu zohrievajú na ohni a používajú ju na kúpanie končatín, zoslabených dlhou chorobou. Pretože toto sa po nemecky volá Buď, zostalo toto meno aj dedine, no vtedajší Maďari ho zmenili svojou výslovnosťou na Páth.“
Thúroczy píše o rode Pathovcoc, že jeho zakladateľom je Konrád z Aldenburgu. Člen tohto rodu, ktorý prišiel do krajiny v dobe Salamona (r.1063-74) sa volal Henristus. Meno Both sa mu dávalo preto, lebo cisár Konrád, András a Salamon ho poverovali úlohou vyslanca. Vyslanec je po nemecky Bothe. Toto sa zmenilo na Poth, neskoršie Path. Král Ľudovít I. na prosbu svojho sokoliara Marczella Madariho vyňal jeho príbuzných spod komárňanského hradného poddanstva a za prepustenie istých pozemkov v Patinciach ich povýšil do radov krajinskej šľachty. Po roku 1546 sa spomínajú synovia Demetera Pathyho, ktorým spolu so synmi Kakasa Miklós Pozsár zakázal rybolov na Žitave.

Turecká pohroma


Po príchode Turkov Patince spustli. V r. 1532 ako vyhorená obec, nemuseli platiť dane. R. 1549 má podľa záznamu defterdára (tureckého vyberača daní ) 5 obytných domov, r. 1556 iba 8, a r. 1576 figurujú v daňovom registri iba dva pusté domy. V roku 1576 sú Patince osídlené znova, r. 1698 majú 20 gazdov, v r. 1699 stálo v obci už 34 domov. Po vyhnaní Turkov obec osídlili kalvíni. Dokazujú to aj nádoby Večery Pána: kalich a cínový tanier, ktoré sa nachádzajú v kalvínskom kostole v Radvani nad Dunajom. Na tanieri je nápis, že ho patinskej cirkvi daroval István Czihary v r.1618. K patinskej cirkvi patrila aj kalvínska fília v Iži, o ktorej píše listina zachovaná v bratislavskom archíve takto: ,, Izsa lelke Path“ , v preklade ,,dušou Iže je Path“. V Patinciach bola teda matkocirkev. V roku 1674 sa dostal tunajší kalvínsky kňaz Tomai do väzenia. Odvtedy ho zastupoval iba dušpastier levita, ktorého pravdepodobne v r. 1745 odohnali. Týmto kalvínska cirkev v Patinciach zanikla a obyvatelia dediny sa odsťahovali. V primaciálnom archíve Ostrihomu sú údaje kanonickej vizitácie z r. 1714, podľa ktorých je zemepánom Patiniec komárňanský hradný kapitán János Jakab Heibl. V obci bolo 24 nevoľníckych pozemkov, ale v čase vizitácie boli okrem troch opustené a žilo tu len 30 obyvateľov. V roku 1731 bol kostol opustený (mal ,, pokazené dvere, cez rozbité okná lietali vtáky“ ). Vo svätyni stál spustnutý oltár. V roku 1754 sa už prepadával strop, oltár už nebol. Obec mala v tom čase 109 obyvateľov, r. 1761 už iba 99 a boli katolíckeho vierovyznania. Z múrov kostola odnosili veľa kameňov, preto hrozilo, že sa zrúti.
Dr. Ovídius Faust, bývalý riaditeľ trnavského múzea, našiel v Chtelnici tento záznam o Patinciach: ,,Rodina Pálffyovcov priniesla v rokoch 1760 do Patiniec osadníkov 21 rodín, asi 1 kilometer od starej dediny na východ, postavilo novú dedinu. V roku 1776 začali prestavbu pôvodného románskeho kostolíka v starej dedine, ktorý r. 1780 aj vysvätili. Oltárny obraz daroval kostolu spolu s oltárom gróf Pálffy. Podľa odborníkov je obraz, ktorý pochádza pravdepodobne z niektorej rodinnej kaplnky, vzácnym umeleckým dielom. Žiaľ, meno maliara sa nepodarilo na obraze objaviť. Dedina patrila správou do Marcelovej, cirkevne do Iže.“

Stopy minulosti


Obyvateľstvo našlo na okolí veľa kamenných, bronzových, ba aj zlatých predmetov. Našli sa aj rímske mince a šperky. Mária Reháková našla v r. 1903 pri okopávaní v blízkosti termálnych prameňov dva úplné a polovicu zlatého náramka. O náleze sa dozvedeli žandári a náramky sa dostali do budapeštianskeho múzea a nálezné v r. 1903 činilo 150 forintov. János Bitter našiel na konci dediny, na mieste, ktoré sa volalo ,, szilvások“, gemmu (hlavu prsteňa ), na ktorej bol vyrytý rímsky vojak(nález je v bratislavskom múzeu). Našlo sa aj 30-40 rímskych mincí, hlavne v priestore dediny a termálnych kúpeľov. V rokoch 1950-1951 prišla do Patiniec aj zmiešaná štvorčlenná československo-maďarská komisia archeológov, ktorá zistila, že v priestore školy stála kedysi rímska strážna veža. Sekery z doby kamennej ľud nazýval ,,hromovými“. Nálezy hlinených nádob väčšinou ľudia porozbíjali, lebo sa domnievali, že je v nich ukrytý poklad.

Mier s turkami


Na dolnom konci lesa, pri ústí Žitavy, stál ešte v r.1940 starý dub s priemerom 80-100 cm. Podla ústneho podania práve pod týmto dubom podpísali v r .1606 poverenci Rudolfa I. , Istvána Bocskaia a sultána Ahmeda tzv. Žitavský mier. Dohodli sa vtedy na otázkach daní a území, ktoré zostanú pod tureckou správou. Tento mier bol doplnkom tzv. Viedenského mieru a mal trvať dvadsať rokov.

Revolučné roky 1848 - 49


Po ľavom brehu Dunaja viedla dôležitá cestá, ktorá spájala Komárno, Vacov a Budapešť. Patince vojna neobišla. V poslednom dejstve drámy obsadili pod velením generála Grabbeho ľavý breh Váhu cárske ruské vojská. Štáb sídlil v Krátkych Kesoch (terajšia Marcelová). Vidiek pustošili kozáci. Druhého júla 1849 sa do obliehaného Komárna pohol novy hlavný veliteľ maďarských vojsk Lázár Mészáros. Snažil sa dostať do hradu loďou, ale Haynau začal práve nový útok, a tak sa Mészáros musel asi 8 km od mesta pri Patinciach obrátiť a vrátiť sa späť.

Štatút obce


Predstavenstvo Patiniec žiadalo v novembri 1939 osamostatnenie obce. Žiadosť prijalo a prerokovalo obecné zastupiteľstvo v Marcelovej. Na župnom úrade však patinskú žiadosť odkladali a neprerokúvali. Kópiu tejto žiadosti poslali patinčania na ministerstvo, ktoré potom vydalo župe príkaz na prerokovanie žiadosti. Župa žiadosť zamietla s tým, že ju už odvolali. Pravda bola taká, že poverení predstavitelia Patiniec richtár Menyhért Zsapka a prísažný József Bitter neprijali osamostatnenie obce so 400 jutrami zeme. Toľko zeme nemohlo zabezpečiť rozvoj obce a jej udržovanie. Po osamostatnení od r. 1956 si Patinčania zvolili 12-členné obecné zastupiteľstvo

Sociálne pomery


Obyvatelia novej osady vlastnili v polovici 19. stor. iba dom, v ktorom bývali. Barón Mór Ditfurt bol po dlhý čas nájomcom statku, pomáhal obyvateľom dediny živobytím, zemiakmi, kukuricou, kúskom pola. Keď v r. 1876 povodeň zvalila viac domov, poskytol Ditfurt postihnutým aj povozy a materiál na stavbu. Táto situácia sa zmenila v r.1887, keď knieža Antal Pálffy a jeho dediči predali do vlastníctva pozemky a záhrady želiarom. Potom už dedinčania bývali na svojom. Zároveň dostali zdarma pozemok na stavbu školy a učiteľského bytu. Postavili ich usilovnou prácou ešte v tom istom roku. Mali teda už domy, pozemky, školu a kostol.

Katastrofy


Povodeň r.1876 spôsobila veľké škody aj na statku. Preto vtedajší nájomca, barón Mór Ditfurt, nechal v rokoch 1877-78 postaviť okolo chotára ochrannú hrádzu (tzv. stará hať). V r. 1876 začala sa ľadová povodeň o 15 hodine a už o 16 hodine zaliala voda celý chotár, aj horný koniec dediny. Veľká povodeň bola aj 8.9 1888 a v r.1897, pretrhol hrádzu Dunaj pri Veľkom Léli, v r. 1899 pri Čičove. V roku 1897 sa začala stavba veľkej ochrannej hrádze spoločnosti, ktorá bola dokončená v r. 1901. V júni v r.1926 sa Dunaj opäť rozvodnil, 23.júna pretrhol na dolnom konci dediny starú hať, vo februári v r.1942 bola ľadová povodeň. Jún r. 1965 úroveň hladiny v Patinciach býva spravidla 300 cm. V tomto roku dosiahla už v marci výšku 316 cm, v máji už 639 cm a koncom mája hladina poklesla na 571 cm. V polovici júna však náhle vystúpila až na 703 cm a tento nápor už hrádza nevydržala a pretrhla sa. Začala sa evakuácia obyvateľstva za pomoci armády. V prvých vozidlách sa neušlo miesto pre každého, ľudia museli trpezlivo čakať. Stalo sa, že voda v domoch dosahovala výšku 1 metra. Preto záchrana bola možná iba na člnoch alebo pontónoch. Po mesiaci, po mesiaci a pol, dedina ticho ľahla do vody. Takto ticho padlo v Patinciach 99 domov. Žiaľ, povodeň si vyžiadala aj jeden mladý ľudský život. Pod vodu sa dostali aj patinské kúpele. Solidaritou ľudí celej republiky sa však rany z povodne zahojili.

Zdroj: https://www.obecpatince.sk/